Vianočný príbeh pripravuje rodič. Verejnú ukážku si prejdete bez účtu. Cena a dostupnosť
Tradície a spomienky

Jedna vianočná spomienka: na čo sa spýtať babky alebo dedka

Pri koláčikoch príde reč na to, aké boli Vianoce, keď bola babka malá. Spýtajte sa jej, na čo si spomína. Možno začne rozprávať o obľúbenom jedle alebo dávnom darčeku. Nemusíte z toho robiť rozhovor s pripraveným zoznamom; stačí chvíľu počúvať.

Dieťa počúva staršieho človeka; na stole leží prázdna karta na jednu spomienku a ceruzka.

Nadviažte na to, o čom už hovoríte

Keď babka spomenie koláčiky, spýtajte sa, či ich doma piekli rovnako. Pri starej ozdobe môžete začať tým, odkiaľ ju má. Takéto rozprávanie môže prísť na návšteve, cestou na prechádzku aj po telefóne; netreba naň chystať osobitný program.

Rovnako sa môžete pýtať dedka, tety alebo iného blízkeho. Niekto rád rozpráva, iný odpovie jednou vetou. Ak na tému nemá chuť alebo sú spomienky nepríjemné, nechajte ho tak.

Tri otázky na začiatok

„Na čo si sa cez Vianoce ako dieťa najviac tešila?“

„Čo ste doma chystali na jedenie?“

„Pamätáš si nejaký darček, ktorý ti urobil radosť?“

Oslovenie si upravte podľa toho, s kým hovoríte. Vyberte jednu otázku, ktorá sa práve hodí. V rodinnom rozprávaní uverejnenom na Alíkovi vedú podobné témy k spomienkam na jedlo, darčeky a spoločné večery. Je to konkrétny príklad, nie návod, podľa ktorého musí rozprávať každý.

Nechajte príbeh plynúť

Ak dieťa niečo zaujme, môže sa spýtať: „A ako tá hračka vyzerala?“ alebo „To ste robili každý rok?“ Neponáhľajte sa k ďalšej otázke. Niekedy bude malá odbočka zaujímavejšia než to, na čo ste sa pôvodne pýtali.

Keď si babka nespomenie na rok, vôbec to nevadí. Na spoločné rozprávanie nepotrebujete presný dátum. Ani nemusíte porovnávať, čie Vianoce boli lepšie alebo kto dostal viac darčekov. Nechajte priestor tomu, čo chce sama povedať.

Dieťa môže len počúvať. Ak chce kresliť, môže nakresliť vec, ktorú si pri rozprávaní predstavilo, alebo si kreslenie nechať na neskôr.

Jedna drobnosť na pamiatku

Ak si chcete niečo uchovať, napíšte krátku poznámku napríklad do rodinného zošita: kto rozprával a čo vás zaujalo. Stačí jedna veta vlastnými slovami; nemusíte prepisovať celý príbeh. Môžete sa potom babky spýtať, či ste jej dobre rozumeli.

Pred zapnutím nahrávania alebo poslaním rozprávania či fotky zápisu ďalej sa spýtajte. Obyčajné rozprávanie ešte neznamená, že si človek želá zverejniť svoje spomienky.

Nižšie je stránka s otázkami a miestom na poznámku alebo obrázok, ak ju chcete využiť. Rovnako dobre poslúži bežný zošit. Rozprávanie má zmysel aj vtedy, keď po ňom žiadny zápis nezostane.

Podklady k téme